Tri z najkatastrofálnejších jadrových udalostí 20. storočia sa odohrali v troch mestách: dve v Japonsku a jedno na Ukrajine. Pravdepodobne všetci poznáme, čo sa v každom prípade stalo, ale nie je tak jasné, prečo ľudia môžu žiť a prosperovať v Hirošime a Nagasaki, ale nie v Černobyle.
Čo sa stalo?
Na začiatku augusta 1945, počas druhej svetovej vojny, Spojené štáty americké odpálili dve jadrové bomby s názvami „Little boy“ a „Fat man“. Bomby boli odpálené nad japonskými mestami Hirošima a Nagasaki. Celkovo si letecký útok vyžiadal od 129 000 do 226 000 obetí, z ktorých väčšina boli civilisti. Dokonca aj tí, ktorí sa ponáhľali do mesta, aby pomohli obetiam po výbuchoch, rýchlo podľahli radiácii.
V rokoch, ktoré nasledovali, mnohí preživší hlásili prípady leukémie, ako aj iných druhov rakoviny a ďalších zdravotných komplikácií. Tehotné ženy vystavené výbuchom mali významne vyššiu mieru potratov a úmrtnosti novorodencov. Deti, ktoré prežili narodenie, mali väčšiu pravdepodobnosť vývojových postihnutí, intelektuálneho zaostávania, zakrpateného rastu a zvýšeného rizika vzniku rakoviny. Bombardovanie Hirošimy a Nagasaki dodnes predstavuje jediný prípad použitia jadrových zbraní proti nepriateľskému obyvateľstvu.
Naopak, černobyľská katastrofa bola nehodou, ku ktorej došlo v noci 26. apríla 1986, keď explodoval chybný reaktor a uvoľnil nebezpečné rádionuklidy do atmosféry. Sila výbuchu rozšírila kontaminovanú hmotu nad veľké časti Sovietskeho zväzu (dnešné Bielorusko, Ukrajina a Rusko). V čase výbuchu boli zabití dvaja ľudia a asi 28 ďalších zomrelo do týždňa. Následne sa približne 600 000 pracovníkov zapojených do čistiacich operácií vystavilo nebezpečným úrovniam radiácie.
Sovietska vláda incident istý čas utajovala a kvôli nejasným správam o incidente bolo ťažké určiť, koľko obetí si skutočne vyžiadal. OSN odhaduje, že v dôsledku katastrofy zomrelo priamo iba 50 ľudí, ale od roku 2005 sa predpokladá, že celkovo mohlo zomrieť až 4 000 ľudí na dlhodobé účinky vystavenia radiácii.
Máme teda dva typy incidentov – dve veľké explózie, ktoré spôsobili vysoké straty na životoch v pomerne krátkom čase a menšiu explóziu,
Explózie a štiepne materiály
Hlavný rozdiel medzi týmito prípadmi je povaha samotných katastrof – alebo ako sa jadrový výbuch môže líšiť od výbuchu jadrového reaktora. Bomby zhodené na Hirošimu a Nagasaki boli odpálené vysoko nad úrovňou terénu. To maximalizovalo výťažnosť explózií a spôsobilo väčšie okamžité škody, ale tiež to znížilo úroveň radiácie. Naopak, výbuch v Černobyle, ktorý bol oveľa menší a nastal na úrovni terénu, vyhodil do atmosféry viac ako 400-krát viac rádioaktívneho materiálu a zanechal aj veľké kusy rádioaktívnych trosiek v miestnej oblasti.
Ďalším faktorom je množstvo štiepneho materiálu použitého na každom mieste. Väčšina jadrových zbraní a jadrových reaktorov pracuje na obohatenom uráne obsahujúcom vysoké koncentrácie izotopu uránu-235 (U-235). Tento konkrétny izotop tvorí palivo pre reaktory a je látkou, ktorá spôsobuje výbuch bomby. To sa dosahuje prostredníctvom štiepenia, pri ktorom sa neutróny používajú na rozštiepenie atómov U-235, čo uvoľňuje veľké množstvo energie. Keď sa atóm U-235 rozštiepi, uvoľní aj viac neutrónov. Tieto neutróny potom rozštiepia viac atómov U-235, čím sa uvoľní viac energie, a tak ďalej v jadrovej reťazovej reakcii.
V jadrovej zbrani je cieľom maximalizovať množstvo uvoľnenej energie spotrebovaním čo najväčšieho množstva uránu čo najrýchlejšie. Táto reakcia nevyžaduje veľa uránu na dosiahnutie významnej explózie – 1 kilogram U-235 môže uvoľniť energiu ekvivalentnú asi 17 kilotonám TNT. „Little Boy“, bomba zhodená na Hirošimu, obsahovala 64 kilogramov uránu a jeho čistota (množstvo obsahu U-235) bola len asi 80 percent.
Naopak, jadrový reaktor používa riadiace tyče na absorpciu ďalších neutrónov, aby sa reťazová reakcia štiepenia mohla udržiavať pri nižšej intenzite a oveľa dlhšie. Reaktor vyžaduje výrazne väčšie množstvo obohateného uránu na svoje palivo. Černobyľ obsahoval približne 180 ton paliva.
Jadrové reaktory tiež generujú vysoké množstvá jadrových vedľajších produktov, ktoré sú extrémne rádioaktívne. Tento jadrový odpad je všeobecne klasifikovaný ako nízkoúrovňový (LLW), stredneúrovňový (ILW) alebo vysokoúrovňový (HLW) v závislosti od jeho obsahu. Aj keď v jadrovom odpade existujú rôzne rádioaktívne látky, najškodlivejšie sú cézium, jód a grafit (ktorý sa používa ako moderátor v niektorých jadrových reaktoroch, ako je Černobyľ).
Keď je jadrové palivo vyčerpané a nevytvára už energiu – je nahradené a uložené v reaktore, kým sa bezpečne zlikviduje alebo recykluje na ďalšie použitie. V prípade Černobyľu však výbuch uvoľnil tento materiál do atmosféry a okolitého prostredia. Tieto vedľajšie produkty majú dlhé polčasy rozpadu, čo znamená, že zostávajú pre človeka škodlivé oveľa dlhšie.
Práve tieto faktory robia z Černobyľu nehostinné miesto na život aj dnes.
